Pre ministra zahraničných vecí Jána Kubiša je totiž flek v OSN vykúpením. Bez ohľadu na to, či Kubiš vzal funkciu ministra zahraničných len preto, aby si svoj už aj tak bohatý diplomatický životopis, rozšíril aj o post ministra, bez čoho by sa oveľa ťažšie mohol dostať k takej pozícii ako je napríklad výkonný tajomník Ekonomickej komisie OSN pre Európu (keďže jeho poslední traja predchodcovia v minulosti tiež zastávali posty vo vláde), alebo to myslel so svojím ministrovaním vo vláde tvorenej pestrým trojuholníkom Fico-Mečiar-Slota úplne vážne (teda na 4 roky, prípadne aj viac, ako to bolo v prípade Eduarda Kukana), určite nečakal, že toto ministrovanie bude taký očistec.

Všetky Kubišove zahraničnopolitické aktivity boli totiž zatienené jeho funkciou „žehliča“, ktorú, chtiac-nechtiac, musel plniť po avantúrach premiéra akými boli návštevy Roberta Fica na recepciách organizovaných kubánskou ambasádou pri príležitosti kubánskej revolúcie alebo zahraničné cesty do krajín, kde práve demokracia neprekvitá a vyslovenie požiadavky dodržiavania ľudských práv je najrýchlejšia cesta do väzenia (čo sa netýka zahraničných návštev na najvyššej úrovni, ale premiér zrejme usúdil že netreba riskovať – veď o komunistoch niečo vie, že?)

A tak Kubiš zvolával tlačovky a dával vyhlásenia o tom, že zahranično-politická orientácia Slovenska sa nemení, akurát tu máme ľavicovú vládu, ktorá má „trošku iné priority“ ako predchádzajúca pravicová vláda. Zaujímavé, že prioritami ľavicovej vlády bola podpora slovenského exportu a slovenských investícií na úkor ochrany ľudských práv.

Ján Kubiš nakoniec dopadol lepšie ako jeden z jeho predchodcov (a súčasných poradcov) Pavol Hamžík, ktorému sa takáto možnosť elegantne vycúvať z postu ministra zahraničných vecí bez straty desiatky nenaskytla a tak, aby sa úplne nezhovädil zdôvodňovaním nezdôvodniteľného, musel verejne vyhlásiť že „aktuálny vnútropolitický vývoj v SR, predovšetkým však okolnosti okolo referenda o vstupe SR do NATO a priamej voľbe prezidenta, mi ako ministrovi zahraničných vecí do maximálne možnej miery zúžili priestor pri presadzovaní zahraničnopolitických priorít nášho štátu“. A podal demisiu. Tipoval som, že Kubiš dopadne podobne. Ešte že som nebral stávky.

Takže na záver pre zmenu môj tip na nového ministra zahraničných vecí (stávky neprijímam): Igor Slobodník.

Spĺňa obidve kritériá vyslovené premiérom (profesionálny diplomat a rovnaký „zjav“ ako Kubiš – teda pokiaľ ide o výšku i mohutnosť postavy). Výhrady by nemal mať ani jeden z koaličných partnerov Vladimír Mečiar (ten by mohol mať problém práve so spomínaným P. Hamžíkom), keďže to bol on, kto v roku 1997 vyslal Slobodníka ako veľvyslanca do jednej z najvýznamnejších krajín Európy i sveta (do Veľkej Británie). Navyše otec Igora Slobodníka, Dušan Slobodník bol svojho času ministrom kultúry vo vláde V. Mečiara a na rozdiel od zástupu „utečencov a zradcov“ zotrval v HZDS až do svojej smrti.

Voči Igorovi Slobodníkovi by (aspoň prvých 100 dní) nemali mať námietky ani predstavitelia opozície, keďže práve oni ho v nedávnej minulosti vymenovali za veľvyslanca SR pri NATO.

A aby sme nezabudli na Jána Slotu, ten bude mať po Janušekových Vianociach plné ruky práce, aby zachránil, čo sa dá, z eurofondových kšeftov na Ministerstve výstavby a regionálneho rozvoja a otázka menovania nového ministra zahraničných vecí bude pre neho zaujímavá iba ak sa bude dať použiť na vydieranie svojich koaličných partnerov, predovšetkým premiéra. Čo by zas nebolo až také prekvapujúce, že?